„Chyba není selhání, ale výsledek, který nás posouvá,“ říká Nicole Černeková zkoumající vodivé hydrogely
Doktorandka Nicole Černeková se na FCH VUT věnuje výzkumu využití polyhydroxyalkanoátů pro tvorbu vodivých hydrogelů. Přispívá tak k vývoji materiálů pro budoucí medicínu i elektroniku. Přestože se rozhodla vědě profesně dále nevěnovat, její příběh ukazuje, že vědecká dráha nemusí být cílem – ale cestou, která formuje osobnost i pohled na svět. Nedávno navíc zazářila na prestižní konferenci Interdisciplinary Meeting of Young Scientists, kde se zařadila mezi tři nejlepší v kategorii Advanced Analytics and Material Science.
Som v 4. ročníku PhD štúdia v skupine profesorky Kovalčík a pôsobím na Ústave chémie potravín a biotechnológií. Moja dizertačná práca je medziodborová – spája fyzikálnu chémiu a biotechnológie. Venujem sa polyhydroxyalkanoátom, čo sú biopolyméry vyrábané mikroorganizmami, ktoré sa podobajú bežným plastom, ale sú biologicky rozložiteľné. Mojím cieľom je z týchto hydrofóbnych materiálov – teda takých, ktoré sa „boja“ vody – vytvoriť hydrogély, ktoré sú naopak hydrofilné a až z 99 % môžu byť tvorené vodou. Polyhydroxyalkanoáty sa už skúmajú napríklad pri výrobe náhrad kostí, no my skúmame ich potenciál na tvorbu hydrogélov.
Jak jste se k tématu dostala?
Znie to možno vtipne, ale ja som chémiu nikdy nemala rada. Ale všetko mi v škole šlo na jednotky – čo znie ako chválenie, ale v skutočnosti je to dosť nepraktické, lebo človek nemá jasný smer. Najprv som chcela ísť na medicínu, ale veľmi mi nesedelo memorovanie. Potom som objavila odbor „Chemie pro medicínské aplikace“ na FCH VUT a povedala si – je to technická škola, takže tu pôjde o porozumenie, nie o bifľovanie. A naozaj – začalo ma to baviť, pretože veda je vlastne veľmi kreatívna. A ja som vždy bola kreatívna. Možno by ma nebavilo byť lekárkou, ale byť súčasťou reťazca liečby ma lákalo.
Veľmi som chcela ísť do zahraničia a PhD malo byť vstupenka, aby som mohla konkurovať ostatným. Ale potom sa stal život. Krátko pred nástupom na doktorát mi ochorel tatino, pomáhala som mamine sa o neho starať, ale bohužiaľ zomrel. Zahraničie padlo, úplne sa mi zmenili priority. Uvedomila som si, že to nie je iba o mne, že mám aj ľudí, s ktorými chcem byť, a v tom momente sa pre mňa práca stala nástroj, aby som mohla žiť tu a teraz. Do vedy ide človek, ktorý je do nej zapálený a nevidí nič ostatné. Pre neho je práca život. Pre mňa práca nie, že by stratila zmysel, ale nie je to jediný zmysel života. Preto, ako teraz ukončím doktorát, smerujem do súkromnej firmy. Na jednej strane bohužiaľ, na druhej strane malo to tak byť.
Proč jste se i přesto rozhodla doktorát dokončit?
Lebo ja som človek, ktorý keď niečo začne, tak to dokončí. A navyše som sľúbila tatinovi, že zo mňa bude doktorka. (úsměv) A hoci už viem, že vo vede nezostanem, neľutujem. U mňa hrala veľkú rolu aj zvedavosť. Veda je o tom, že zisťuješ, čo je možné. Keď je to možné, tak super, keď nie, tak ťa to doviedlo zas niekam inam. Keď som mala štátnice, tak sme moju výskumnú tému s pani profesorkou otvorili, ale hovorili sme si, že to asi bude priveľmi zložité. Lenže potom prišiel pán docent Sedláček s tým, prečo to naozaj nevyskúšať. Tak sme spojili sily a postupne sme sa prepracovali k tomu, že by to mohlo ísť.
Teraz sa v našom výskume snažíme vyrobiť hydrogély, ktoré sú nielen z hydrofóbnych polyhydroxyalkanoátov, ale aby toho nebolo málo, aj vodivé. Existuje už viacero prác o vodivých hydrogéloch, ale väčšinou ide o tie klasické mäkké – s konzistenciou podobnou gumeným medvedíkom. My však pracujeme s pevnejšími materiálmi, ktoré dokážu zadržať vodu, ale zároveň sú mechanicky odolnejšie. Takéto vodivé hydrogély by sa mohli použiť napríklad ako kryty rán – pretože vodivosť pomáha urýchľovať hojenie, ale aj v rôznych senzoroch, ktoré sú dnes veľmi populárne. Alebo v batériách, superkapacítoroch a podobne. Myslím si, že ide o dobrý základ pre budúci výskum. No výskum dáva skutočný zmysel až vtedy, keď má reálnu aplikáciu – a tá môže, ale nemusí prísť.
Co vás na výzkumu baví a motivuje nejvíce?
To, že sme prví, kto sa pokúša pripraviť hydrogély z hydrofóbneho materiálu týmto spôsobom. Vyvinuli sme metódu, ktorú by teoreticky bolo možné použiť aj na iné materiály. Je to výzva, pretože na rozdiel od iných oblastí, kde si v článkoch nájdete presný postup a predvídateľné výsledky, tu veľakrát netušíme, čo sa stane. Ak sa nám to podarí, môže z toho vzniknúť niečo, čo bude užitočné aj pre ostatných. Verím, že tento materiál má veľký aplikačný potenciál a v budúcnosti by sa mohol rozšíriť.
Nedávno jste se zařadila mezi top tři v kategorii Advanced Analytics and Material Science na prestižní konferenci Interdisciplinary Meeting of Young Scientists. Co pro vás tento úspěch znamenal?
Aj keď som nezvíťazila, pre mňa to znamenalo veľa. Ukázalo mi to, že to, čo robíme, má zmysel. Že náš výskum nie je len zaujímavý, ale aj konkurencieschopný. A že som ho dokázala prezentovať tak, že zaujal odborníkov z rôznych oblastí. Táto konferencia bola širokospektrálna, s témami ako organická chémia, diagnostika, analytické metódy, výskum rakoviny... Čiže to byli silné témy. I pre mňa osobne. Keď na rakovinu zomrel môj tatino, krátko nato diagnostikovali rakovinu aj mojej mamine. Našťastie to dobre dopadlo. Preto to mnou tak veľmi rezonuje. Veľmi ma prekvapilo, keď som videla, že mladí vedci v mojom veku už spolupracujú s nemocnicami a dostávajú sa ku skutočným klinickým vzorkám. Prezentovali sa tu brutálne projekty, a ja som si kládla otázku: „Bože, čo tu vlastne robím?“. Táto konferencia je výberová, čiže byť medzi vybranými je samo o sebe výhra.
Na konferencii sme ukazovali, že naše hydrogély fungujú a dajú sa dokonca 3D tlačiť. Dokážeme z nich na tlačiarni vytvoriť presný tvar, napríklad náhradu chrupavky prispôsobenú konkrétnemu pacientovi. Cieľom bolo ukázať, že to má potenciál a možno tým inšpirovať ďalší výskum. Počas prezentácie ma milo prekvapili reakcie – niekoľko porotcov mi pochválilo vystupovanie, jedna dievčina z Turecka mi dokonca navrhla kariéru v jogovom štúdiu. Tak mám keď tak alternatívu. (smích)
Jaká byla atmosféra konference? Co vás nejvíce zaujalo?
Atmosféra bola super, pretože bolo vidieť, že ľudia tam zdieľajú náboj pre vedu. Hlavne si človek dokáže porovnať, ako je na tom jeho kvalitatívna skupina, čo všetko dokážu v jeho veku. Mňa zaujalo to, že už takí mladí ľudia sa angažujú vo výskume rakoviny. Je super, že ich to zaujíma alebo že ich k tomu niekto priviedol, že sa dokázali presadiť a videli v tom taký zmysel, že ich to úplne pohltilo.
Co vám účast dala – vědecky, lidsky?
Že som získala trochu dôveru v to, že svoj výskum dokážem podať tak, aby ho ľudia pochopili. To je dôležité, aby si to človek stále opakoval: „Máš na to, robíš dosť, si dosť.“ Ale hlavne ma potešilo, že sa ľudia naozaj pýtali. Boli to zmysluplné otázky, čo mi dalo pocit, že moje vysvetlenie zafungovalo. Vždy sa snažím rozprávať tak, aby to pochopil úplný laik – ideálne aj moja babka.
Co vám pomáhá překonávat výzvy při doktorátu?
Čo sa stalo s mojím tatinom, pre mňa bola taká obrovská trauma, že teraz mám pocit, že už nič nie je výzva. Ak nejde o život, nejde o nič. Ak sa niečo deje, tak to neberiem ako niečo zlé. Mám vlastne šťastie, že sa deje len toto a nie niečo horšie. Ak mám problém, tak sa posťažujem doma alebo zavolám mamine. A tiež mi veľmi pomáha šport.
Doktorát už skôr vnímam ako vstupenku k väčšej slobode. Možno to znie zvláštne, ale titul jednoducho zvyšuje vašu hodnotu na trhu práce. Nemyslím si, že by to tak malo byť – ale realita je taká. Dáva mi to možnosť viac si užiť život mimo práce. Pretože – práca nie je život, život je život. (smích)
V septembri nastupujem na pozíciu certifikačný špecialista pre neaktívne zdravotnícke pomôcky – obväzy, náplasti a podobne. Keďže sa počas štúdia venujem medicínskym aplikáciám, všetko do seba pekne zapadlo. Mojou úlohou bude posudzovať technickú dokumentáciu, vydávať certifikáty a tiež chodiť na audity do firiem po celom svete – od Japonska až po Brazíliu. A to je ďalší dôvod, prečo som z toho nadšená – milujem cestovanie. Keď som bola malá, jazdili sme s rodičmi karavanom po Európe.
Co byste poradila studentům, kteří zvažují doktorát?
Aby si našli svoje „prečo“. Štyri roky sú dlhá doba a treba vedieť, prečo ich chcem venovať výskumu. A aj keď človek počas štúdia zistí, že to nie je preňho, je to v poriadku. Dôležité je vedieť aspoň to, čo nechcem.
Jakou roli podle vás hraje podpora a prostředí na fakultě?
Veľmi dôležitú. Náš kolektív mám naozaj rada – keď sa niečo nepodarí, viem, že v kancelárii na mňa čakajú skvelí ľudia. Je fajn, že s vami sedia ľudia, s ktorými sa môžete porozprávať aj o iných veciach okrem výskumu. Napríklad teraz o mojej nadchádzajúcej svadbe. (smích)
Máte někoho, kdo vás na FCH profesně inspiruje nebo podporuje?
Určite pani profesorka Kovalčík, moja školiteľka – dokáže zo mňa vytiahnuť maximum. A veľkou oporou je pre mňa aj môj konzultant, pán doktor Smilek. Fascinuje ma, koľko má energie a ako vždy ochotne pomáha. Povedala som si, že keby som zostala na fakulte, chcela by som byť ako on. Je výborný pedagóg, dáva konštruktívnu spätnú väzbu, ale zároveň vie aj oceniť, keď je niečo dobré. Veľmi mi rezonuje jeho prístup k chybám. V našom školstve sa zameriavame najmä na chyby, ale ja vnímam omyly ako cestu k rastu – tak ako pri športe. Práve v chybách sú tie najväčšie lekcie.
Vím, že jste velmi aktivní – umístila jste se mezi nejlepšími v kampani Do práce na kole. Co vás na sportu baví?
Baví ma posúvať hranice. Kedysi som chcela nájsť svoje dno, no zistila som, že ak človek vie pracovať so svojou hlavou, tak naň vlastne nikdy nenarazí. Telo je len také silné, ako je silná myseľ – a to platí vo výskume rovnako ako v športe.
Ja som odjakživa športovala. Dlho som tancovala disco dance. Potom som s tým kvôli výške prestala, ale asi by som sa bez pohybu nudila, tak som hľadala, čo ďalej – a dostala som sa k behu, bicyklu a triatlonu. Dosť som sa na šport upäla, keď ochorel tatino – to bolo vyslovene antidepresívum. Vedela som, že keď si zabehnem, tak bude lepšie.
Máte nějaký sportovní cíl nebo výzvu, kterou byste chtěla splnit?
Nedávno som si splnila výzvu vyskúšať HYROX – pretek so siedmimi workoutmi a behom medzi nimi. Prihlásili sme sa dva týždne predtým, úplne bez tréningu, a skončila som štvrtá, čo ma prekvapilo, lebo baby predo mnou boli z crossfitových gymov. Išla som do toho s mojím budúcim manželom – on bol rád, že to prežil. (smích) Teraz mám veľký cieľ – Ironman v auguste. Celkovo je môj cieľ pri športe to, aby som ho mohla robiť čo najdlhšie. Aby som mohla ostať čo najdlhšie zdravá, tým pádom živá, tu s mojimi ľuďmi. Aby ma to stále bavilo. A aby som bola v takej životnej kondícii, že sa mi budú vyhýbať zranenia. Či to budú ešte nejaké preteky, alebo nie, na tom vôbec nezáleží.
Co byste vzkázala svému mladšímu já na začátku studia?
Všetko zlé raz pominie. Už nič nebude ako predtým, ale môže to byť dobré alebo aj lepšie. Neboj sa vydržať, keď ťa to baví, neboj sa skončiť, keď nie, ale hlavne sa neboj – fakt sa neboj. Bude to dobré. Neboj sa byť sebavedomá, buď hlučná, lebo čím viac o tebe ľudia vedia, tým lepšie pre teba.
A co byste chtěla, aby si o vás a vaší práci lidé zapamatovali?
Chcem, aby si ľudia zapamätali, že aj keď to na papieri vyzerá nemožné, možno to možné je. Môže sa naozaj stať, že riešenie nemusí byť až také náročné, môže to byť len nejaká maličkosť a zrazu to vyjde. Že je dobré skúšať a robiť chyby. Chyba nie je hanba, je to výsledok, ktorý nás posúva. Mala by byť aj súčasťou článkov, aby ostatní vedeli, čo nemá zmysel skúšať.
Děkujeme za rozhovor a přejeme hodně dalších úspěchů!
-jo-
| Publikováno | |
|---|---|
| Odkaz | https://www.fch.vut.cz/f96620/d296571 |